Saalbach&Leogang

Od utorka do nedele Saalbach&Leogang...Hmm OK, prečo nie, tak poďme na to!

 

Deň I
27.7
(stres, cesta, dážď, sprichst du deutsch ?* a párty)
*(čítaj´´ šprichst du dojč ?´´ :)

 

          12:30 parkujem pred Šurynkou (Marťou) a čakám kým sa milostivá uráči zliezť. Ani nie po 10 minútach zametá vzduch tou blonďavou hrivou a zhrbená ako Quasimodo  pod ťarchou krosny ktorá je väčšia ako ona ledva prepletá nožičkami. Super pomyslel som si presne toto chcem rvať do auta...Nemožné sa stalo skutočnosťou a my vyrážame smer Nový Lískovec ! Treba ešte kľúče od bytu odovzdať a návod na starostlivosť o Šurynkyne mačky...napísaný na papieri – tento skvost som nestihol odfotiť, myslím, že tam boli aj kresby a pri pohľade na Marťu vidím, že je na svoje dielo pyšná a hrdá, nechcel som jej kaziť radosť, ostávam radšej ticho.
 

          Tak konečne na diaľnici, Šury sa prsí, že stiahla super playlist...neprekvapilo ma, že po 4 pesničkách playlist prepíname na Österreichische radio...hilfeeee.

          Cesta na kľud, už sme zohraný tým, keď chce Šury čúrať, začne trepať nohami, keď chce niečo povedať dám hlasnejšie rádio, keď mudrujem ja, ona čumí do telefónu...7hodín ubehlo ako voda (stojatá...) a práve sme dorazili na miesto určenia...Keďže sme na mieste prvý z celkovo troch posádok, ideme riešiť ubytko... Hello, can I speak english ? Ani obraz ani zvuk a pani zlatá rúbe po nemecky ako zmyslov zbavená. Rukami nohami - tu je garáž tam dajte bajky, tu nechaj auto, hentam nech sa postavia zvyšné autá, tu máte gril...jasne jasne moja...danke schöne a auf wiedersehen vyprevadil som pani domácu.

          Prichádza posádka číslo dva - Čermo, Liby, Petr a Ojin - popravde, neviem ako sa tá prezývka píše. Liby ťahá plácačku, nenecháme sa zahanbiť a pochválime sa arzenálom aj my. Prvý prípitok by bol a už počujem parkovať tretie a posledné auto v ktorom prichádza Vojto a malá Míša ( zatial po svojich ).

          Čermo preberá prvú kolekciu dresov DAIEN a stáva sa náš prvý, nazvyme to ako tak sponzorovaný rider. Je to pre nás veľká česť a prajeme mu veľa úspechov - CMUK kocúrik :*

          Ako to býva zvykom, ten prvý večer je vždy asi najdivokejší a najmilší...prečo najmilší ? Nikto ešte nemal čas začať liezt na nervy tomu druhému...Myslím, že okolo 2 hodinny rannej som to ukončil a zodpovedne sa presunul do postele...niektoré zvieratká fungovali trochu dlhšie...do 5 hodiny rannej, konkrétne...

 

Deň II
28.7
(vajíčkova omeleta, Aplský luft a prvé pocity)

 

          Marťa vie do tej rannej omelety vložiť tú jej dobrú náladu a preto s úsmevom na tváry a plným bruchom poberáme sa zakúpiť tiket a ideme na to. Prvú cestu lanovkou a vlastne aj všetky ostatné sprevádzala rýchlostna skúška, ako správne narvať kolo dovnútra a neodtrhnúť pri tom polovicu komponentov umiestnených na biku prípadne nerozbiť dvere na kabínke...Musím uznať, že sa nám to ako tak darilo. 

          Začína sa ma zmocnovať zvláštny pocit...pocit rešpektu z veľkosti, dĺžky a sklonu daných trailov...také doma veru nemáme..

Tak na rozjazd Panorama trail...rolety a klopky...asi toľko k panorama trailu. Ako šak pekný, ale...

Ideme Hacklberk...hmm jasne, tažší ako Panorama trail, je to prudšie, miestami sa to hrá na prírodný trail, miestami na vyhľadené klopky...hmm...čo si mám o tom myslieť...zatiaľ pocity, že traily sú fakt dlhé čo na náročnosti docela pridáva...

Z-line - aj keď asi najkratší čo sme išli, ale veľmi pekný, sem tam skočky, korene a dva krásne wallridy ktoré si dávam viac krát - TOP - to ma baví, šak aha na fotku nižšie :)

Bergstadl...??? keď raz budem mať svoje deti, sem ich nepustím...Veľmi prísny trail, veľmi úzky trail s miestami kde nechcete padnúť lebo keď jo, tak Vás nenájdu...Technické prevedenie si aj tak užívame plnými dúškami ale po celodennom jazdení toho máme už docela dosť...korene, kamene,kamene korene...asi jeden z najťažších trailov, čo som kedy išiel...ale bol krásny :)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Deň III
29.7
( rolety, hovná, kravy a ovce mééééé )

           Alpské kravičky a ovečky stretávame na každom rohu. Jasne ňuňu zlaté kravičky, horšie je, že tento 700 kilový domáci mazlíček nemá problém sa vysrať kde len chce, preto je úroveň trailov posunutá na vyšší level už len kvôli všetkým hovnám ktorým sa musíš vyhnúť...nech robíš čo robíš, všetkým sa nevyhneš...

           Rozmýšľam, čo sme vlastne jazdili v tento deň...myslím, že rozjazd bol podobný ako v deň prvý - Hacklberk. V noci trochu chcalo pršalo, tak to držalo o niečo lepšie, roletky sa trošku aj keď fakt iba trošku vyhladili, alebo som si na ne už zvykol, alebo pomohlo nastavenie vidlice na rýchlejší odskok. Tak či tak, po prvom dni docela v dobrej forme, ideme skúsiť Xlinu...No mňamka úplna...Prvá časť vyhladené klopky s lavicami, pohoda, prejazdné v akomkoľvek stave...Ono sa to pak začne nejak lámať do lesa a začína to byť celkom adrenalín...(Na moje pomery) brutálny sklon, samé korene pokrýžené všetkými smermi, do toho šutre, prírodné dropy s dopadmi znova do koreňov alebo kameňov...asi preto je tá zjazdovka čierna...asi v polovici trailu tesne pred medzi zastávkou kde už čakali chalani nejak poľavím dávam prdel moc nad zadné kolo, prestávam ovládať predné, ktoré sa zasekuje medzi kameňmi, strom pri traily sa na mňa krásne usmieva a ja mu venujem jedno rýchle objatie a končím na zemi...dosť trápna držka, išiel som pomaly, bike našťastie celý, ja tiež, zopár vulgarizmov do éteru alpských lesov a pripojím sa k chalanom kde čakáme zvyšok party.

          5 minút na to, letí malá Míša cez riaditka, dosť luxusným štýlom, mám to natočené :), dávame krátku pauzu a zisťujeme, že hrotiť to na oči prvou jazdou je very bad idea. Sľubujeme si, že pôjdeme pomalšie...hah, to je jak keď v piatok večer ideš na jedno...3 minúty nato leží malá Míša dole hlavou, ale našťastie opäť nič vážne. Schádzame do spodnej časti trailu poznačený miestnym zážitkom a tešíme sa na píví. Jo a aby toho nebolo málo, Petr tam posiela ten samovražedný drop, ktorý má ja nvm 6,7 - 8 metrov ? Dal to jak pán, to sa musí nechať...Srdiečko mi bije ešte tak 25 minút potom, ale to už stískam pivo, Šury zobrala, tak všetko v porádečku. Zvyšok dňa sa motáme na ľahších trailoch a cestou naspäť kupujeme mäsko na gril a večer pomaly začína.

Deň IV
(30.7)

          Po troch dňoch celkom intenzívneho jazdenia sme sa so Šury rozhodli využiť Joker Card ktorú sme mali k ubytku, dávame teda dve výdatne free jazdy a na zvyšok dňa volíme flákanie sa po Saalbachu, kafé, croissant a za chvíľu sa pridáva aj zmoknutý Vojto.

          S blížiacim sa večerom naskakujeme malej Míši do auta a ideme kúpiť niečo pod zub do miestnych potravín. Čermo našiel výdatný zdroj kalórii v podobe Jägerautomatu, ktorý bol zložený zo 60 malých flaštičiek Jägrov. Celé to fungovalo tak, že flaštičky boli naukladané na sebe a vyberali sa zo spodu, ak sa jedna vybrala, dalšia padla na jej miesto. Toto bravúrne riešenie nás presvedčilo o kúpe, pridávame dva balíky RedBullov, nejaké to jedlo a ideme grilovať. K tomuto dňu by som to už nechal tak... veď predsa len...60 Jägrov nie je len tak.

 

Deň V
31.7

 

          Posledný deň pred nami, do poslednej chvíle sme nevedeli, čo sa bude diať. Celú noc pršalo, docela intenzívne, ráno to bolo tiež na spadnutie...ideme, nejdeme...a veď poďme, to vydrží. Prvá posádka ide do Leogangu autom, je to cesta asi na necelú hodinu. My ostatní volíme alternatívu číslo dva, vyviesť sa hore na začiatok Panorama trailu a odtiaľ traverz do Leogangu. Ževraj v pohode prejazd...Pekný bullshit, premočené, korene sa šmýkali, celý trail je taka nejaká nemastná neslaná rovina, raz hore, raz dole...moc som si to neužil, asi toho biku bolo už dosť...Po necelej hodine prichádzame do nechválne ospevovaného Leogangu, kde sadáme do prvej chatky a posielame tam guláš s pivom. Stretávame sa s posádkou číslo jedna a rozdeluejme sa podľa chuti. Jazdíme čo to dá, až pokiaľ nepríde správa od malej Míši, že dojazdila...blbý dopad a kotník v hajzli...chlapci jej zavolali horskú službu ktorá ju zviezla dolu a nasledovala nemocnica v Zell am See.

           Pár krát sme to ešte otočili hore/ dolu, ale nejak dochádzali sily aj nám a tak sme sa nejak zhodli na tom, že v najlepšom treba prestať. S úsmevom na tvári ešte chvíľu pozorujeme miestny bikový svet, vyberáme suveníry a dokonca sme natrafili na rozlúčku so slobodou - svatobný závoj pripnutý na bikovej helme ma docela dostal.

          Míša píše, že už čaká na výsledky rontgenu a teda ideme pre ňu. Vyfásla nejakú menšiu bandáž a barle, zdravotnej správe nikto nerozumie, tak ju vkladáme naspäť do obálky a vychutnávame si posledné chvíle prejazdov cez Rakúske dedinky.

Deň VI
1.8
(Odchod)

Počasie na nič, fúka, prší, ide jedna lanovka, ktovie ako dlho...Dlhá cesta pred nami, balíme veci a vyrážame. Celkovo to hodnotím ako príjemny trip so všetkým čo k tomu patrí.